O nás

V I R T (o. Komárno) Nielen Virt, ale aj jeho bezprostredné okolie je významnou archeologickou lokalitou, ktorá bola nepretržite osídlená od eneolitu. Prvá písomná správa o Virte je už z r. 1256. V tom čase patril hradu Baňa, čaši: územia aj Sefridovi a archidiakonovi z Komárna.

Je potrebné zdôrazniť, že pomerne dobre poznáme predovšetkým vlastníkov obce, a to nielen v počiatočnom období jej stredovekého vývinu, ale aj v mladšom historickom vývine V i r t u. To je veľmi dôležitý poznatok, pretože vlastný vývin obce sa bude dať, v budúcnosti sledovať najmä v rodových archívoch majiteľov obce. Virt sa samostatne vyvíjal do polovice 19. storočia – do splynutia s Radvaňou nad Dunajom. V r. 1938-1945 patril Maďarsku.

Od r. 1990 je opäť samostatnou obcou. Virt patril hradu Baňa iba do r. 1264. Pôvodný vlastník obce Sefrid v spomenutom roku so súhlasom panovníka predal svoju časť – štyri poplužia zeme – vo Virte ostrihomskému arcibiskupstvu, konkrétne arcibiskupovi Filipovi. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavá poznámka v Slovenskom vlastived¬nom slovníku.

Okrem predanej časti arcibiskupstvu sa vo Virte spomína “hradná časť obce”, ktorá r. 1268 pripadla hradu Komárno a Vértyovcorn (do r. 1598). Tento údaj je pozoruhodný v súvislosti s názvom obce. Prof. P. Zigo, ktorý skúmal motiváciu miestneho názvu Virt dospel k uzáveru, že pomenovanie obce je maďarského pôvodu “virrast”, čo znamená “bdieť”, “nespať”, prípadne v slove “vértelek”, čo znamená vrchol, temeno, štít. Prof. Zigo predpokladá, že pri pomenovaní osady Virt išlo o názov, ktorého motiváciou je poloha obce na mieste, ktoré, sa nachádzalo na odkrytom prietranstve, o miesto pozorovania. Bližšie neosvetlená poznámka vo vlastivednom slovníku o hradnej časti isto nie je náhodná. Zdá sa, že akási pevnosť tu v 13. storočí predsa, len jestvovala. Venujme sa však ďalším, veľmi konkrétnym historickým údajom, o ktorých nás najpodrobnejšie informuje monografia o Komárňanskéj župe, ktorá vyšla v rámci milenárnych osláv Uhorska. Spomínaní Vértyovci sú isto domáca šľachta, ktorá svoje meno prevzala od názvu osady V i r t . Vieme o nich, že r, 1598 vymreli po meči, a tak sa ďalšími majiteľmi obce stali Bélyovci.

Aj tento rod r. 1622 vymrel po meči. Vo vlastníctve Virtu ich nasledoval Juraj Csajághy s manželkou Barbarovi Korikolyovou. Neskôr sa majiteľmi obce stali Husár ovci. Imrich Husár svoj diel r. 1723 dal do zálohu Františkovi Gyulayovi. O desať rokov neskôr (1733) sa František Gyulay o Virt súdil s Nedeckovcarai. Podielovými vlastníkmi sa bez bližšieho časo-vého určenia stávajú členovia štyroch určite pokrvne spríbuznených rodov: N e d e. c k y , P y b e r , Balog a Martin. Na konci 19. storočia boli vo V i r t e väčšími vlastníkmi bratia Pyberovci a František Farkaš, ktorí tu obývali pohodlné panské sídlo. Vznik kaštieľa sa datuje už do r. 1720, na začiatku 19. storočia ho prestavbou rozšírili. Do prvej polovice 18. storočia sa hlási aj vznik miestneho kostola, ktorý je zasvätený sv. Trojici. O

Virte ešte vieme, že už za Belu IV. sa tu usadili Nemci. Medzi nich treba počítať aj najstaršieho konkrétne menovaného vlastníka Virtu Sefrida (isto sa menoval Sigfried). O Virte neustále hovoríme ako o obci, v skutočnosti asi predsa len išlo o osadu, ktorá v stredovekú dedinu s vlastnou obecnou správou a vlastnou úradnou agendou asi nikdy neprerástla. Najväčší rozmach zaznamenala až v 19. storočí – r. 1828 tu stálo 29 domov a mala 158 obyvateľov. Vzápätí však splynula s Radvaríou nad Dunajom, ktorá prebrala všetky úlohy obecnej správy na seba. Napriek tomuto konštatovaniu dnes niet nijakého dôvodu, aby Virt ako samostatná obec, nevlastnila erb. Historický symbol síce nemá, avšak vzhľadom na vyše sedemapolstoročnú existenciu jej erb v súčasnosti prináleží. Uvedomujúc si polohu obce – úrodná nížina- v blízkosti Dunaja s vynikajúcimi klimatickými podmienkami – za erb Virtu navrhujeme modrý štít, v ktorom zo zelenej p a ž i t e vyrastá obrovské zlaté slnko. V tejto podobe je podľa nášho názoru erb pre obec charakteristickou, a zaslúži si ju.